Kde bola sociálka, keď deti vraždili? Za dverami úradov vládne chaos, na ktorý doplácajú nevinní
Brutálny útok na dve maloleté dievčatá na východe Slovenska je len ďalším dielom v skladačke zlyhaní štátu pri ochrane detí. Od dvojnásobnej vraždy v Staškove a tragédie v Spišskej Starej Vsi sa verejná diskusia točí okolo kamier v školách či pochybení policajtov a psychológov.
Základnou otázkou však je, kde je orgán sociálnoprávnej ochrany detí, teda sociálka. Práve sociálna kuratela má poznať rodinné pomery rizikových detí, riešiť prostredie, v ktorom vyrastajú, a zasiahnuť skôr, než sa prípady zvrhnú na tragédie.
Sieť sociálnej pomoci zlyháva
Sociálna poradkyňa Ida Želinská upozorňuje, že ak bude štát riešiť systém len navyšovaním počtu úradníkov, znižovaním spisov či zvyšovaním platov, k vyššej ochrane detí sa nedopracuje. Podľa nej je otázne, či prioritou slovenskej sociálnoprávnej ochrany detí je ochrana pred násilím, zanedbávaním a zneužívaním, alebo rodičovské spory.
Počet rodičovských sporov podľa nej prudko narástol pred 10 až 15 rokmi. Ľudia na úradoch na to neboli vyškolení ani pripravení, zamotali sa do nich a dnes utápajú veľké množstvo úradníckeho času v rodičovských konfliktoch.
Chýbajú špecialisti aj terénna práca
Ďalším problémom je, že na úradoch sa pracovníci často striedajú, práca je zle platená a mnohí odchádzajú po pol roku či roku. Vo väčšine úradov funguje takzvaný písmenkový systém, pri ktorom pracovník pôsobí v konkrétnej lokalite, no navštevuje ľudí po celom obvode, ktorí môžu byť od seba vzdialení aj hodinu cesty.
Keby existovalo terénne rozdelenie podľa lokalít, pracovníci by lepšie pozorovali väzby, videli dianie v komunite a poznali bezpečných ľudí na neformálnej úrovni. Podľa Želinskej na niektorých úradoch pracujú ľudia len s bakalárskym titulom, hoci v kľúčových sporoch majú na súde zastupovať dieťa.
Byrokracia a tlak na pracovníkov
Systém sa podľa poradkyne stal nesmierne byrokratickým. Napísať čo najmenej často znamená najviac ochrániť samého seba. Násilie v rodinách sa tak ľahko zjednodušuje na obyčajný rodičovský konflikt.
Pracovníci čelia obrovskému tlaku pri sťažnostiach a kontrolách. Podľa Želinskej je otázne, na základe akých výberových konaní sa ľudia dostávajú na vedúce pozície a prečo niektorí vedú oddelenia aj 20 rokov.
Inšpekcia kontroluje sama seba
Inšpekcia v sociálnych veciach je priamou súčasťou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, nie je samostatným nezávislým orgánom. Inštitúcia tak kontroluje sama seba a nevytvára samočistiace kontrolné mechanizmy.
Želinská je presvedčená, že systém je opraviteľný, ak sa otvorí spoločenská a odborná diskusia o tom, ako má vyzerať ochrana detí. Ľudia potrebujú spravodlivosť a inštitúcie by mali viesť odborné a organizačné špičky, ktoré budú sťažnosti brať ako podnet na premýšľanie, nie ako hrozbu.

