Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe
Autorka vo svojom blogu približuje, ako sa každý po jesennom dni zaliezol domov, vari si horúci čaj, pozoruje farebné listy padajúce zo stromov a prepočítava, o koľkej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. Pripomína, že do Vianoc zostáva už len 82 dní, čo je podľa nej akurát dosť na depku.
Ísť na hroby označuje za jednu z príležitostí, aby sa rodina chrochnila v diskomforte. Pripomína, že čoskoro sú tu aj Vianoce – sviatky rodinného nepokoja.
„Samotný výraz ‚ideme na hroby‘ milujem, odmala si predstavujem, ako ľudia chodia po hroboch. Nemám v sebe ani kúsok Wednesday, ale kedysi som chodila na step a nebolo jednoduché nájsť vhodnú plochu, aby moje topánky s plieškami dobre ťukali. ‚Ísť na hroby‘ vo mne vždy asociovalo nádhernú príležitosť zastepovať si,“ uvádza Tormová.
Takú hladkú plochu v akurátnej veľkosti podľa jej slov poskytuje práve hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia. Nikdy si tam netrúfla zastepovať, no myslí si, že jej predkovia by to ocenili oveľa viac ako depresívne tváre nad hrobom tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína.
Spomína aj hnev na ceny chryzantém a sklamanie z toho, že potom nepôjdu všetci do cukrárne na koláčik, tak ako to bývalo zvykom, keď babička ešte žila. Celá rodina je podľa nej nahovno, deti sa nevedia správať, všade je priveľa ľudí a je to jeden z najstresovejších rodinných výletov v roku.
Keď bola malá, bála sa, že pod veľkým kameňom je rozožratá prababka, alebo že keď ju pošlú pozametať hrob, prepadne sa doňho a padne na mŕtvoly. Najzaujímavejší bol na Dušičkách vždy vosk zo sviečok, ktorým sa oblievala a šúlala z neho malé postavičky, aby v hlave unikla z chaosu a stresu preplneného cintorína.
Babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa predstáv autorky niekde v pokoji hovie. Dušičky označuje za krásne a plodné obdobie pre všetkých manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Spomína vety ako „babička by bola sklamaná“, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“ či „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.
Autorka sa pýta, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá okrem genetickej informácie nemá dôvod stretávať sa, ide predkom priamo pred ich hrob ukázať, akí sú dogabaní. S láskou k spomienkam na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, to podľa nej nemá nič spoločné.
U nich sa po hroboch vždy jedlo gaštanové pyré so šľahačkou. Autorka ho nemá rada, ale bola to tradícia, tak si vždy kúsok dala, aby tí okolo neboli sklamaní. Doteraz jej je z neho trochu nevoľno.
Smrť označuje za jednu zo svojich obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko, chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Ich smútok má podľa nej právo na svoj hrob, svoju chryzantému aj svoje slzy. Ak sa niekto v tom utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si podľa nej odbornú pomoc.
Autorka hovorí, že potrebuje iný druh oslavy predkov. Jeden rok to podľa nej môže risknúť dospelá dcéra, postaviť sa za seba a svoje potreby, vynechať návštevu hrobov a rodinné konflikty a výčitky a ísť do cukrárne len tak. Uvedomí si, že babička by nebola sklamaná, ale pyšná, že sa za seba postavila.
Nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, ani aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Občas jej je smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, ale viac jej je šťastne, že ich mala. Nemá pocit, že odišli. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy.
Má rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je. S ľuďmi, s ktorými sa chce stretnúť v myšlienke, sa stretáva dennodenne cez miesta, vône, chute a príbehy. Spomína kamaráta, s ktorým dokázala ležať v posteli a hladiť ho po hlave, aj kúsok jeho popola, ktorý jej rodina dala a ktorý vysypala do Seiny.
Jej rodina vie, že keď zomrie, majú ju rozsypať na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že bude pochovaná v hrobe, má si zadovážiť stepky a prísť si nado ňu zastepovať. Potom ju majú odtiaľ vybrať a rozsypať na lúku. Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne, ktoré budú o pár dní hniť. Chce byť radšej malá pekná myšlienka, ktorá príde hocikedy – chuť, vôňa, pocit.
Dnes zapália veľa sviečok, lebo ich malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom. Budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú. Dôkazom je podľa autorky aj segedín, ktorý mali na obed a ktorý ju naučil variť jej dedo.
