Vznik Československa pred 108 rokmi položil základ štátotvorného postavenia Slovákov
Vznik Československej republiky na troskách habsburskej monarchie v roku 1918 predstavuje kľúčový moment v moderných dejinách Slovenska. Slovenský národ sa v novom štáte stal národom štátotvorným, čo malo pozitívny vplyv na rozvoj slovenského školstva, vedy a kultúry.
Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov umožnil priaznivý zahraničnopolitický vývin po víťazstve dohodových mocností v prvej svetovej vojne, práca československého zahraničného odboja aj spoločensko-politické zmeny v habsburskej monarchii na jeseň 1918.
Podiel légií a zahraničného odboja
Slováci sa významne zaslúžili o československú štátnosť. Milan Rastislav Štefánik na prelome rokov 1915 a 1916 prispel k vypracovaniu stratégie odboja na čele s Tomášom G. Masarykom a Edvardom Benešom. Cieľom bolo vymaniť Čechov a Slovákov z nemecko-rakúskeho a maďarského područia.
Na konci prvej svetovej vojny slúžilo v československom zahraničnom vojsku takmer 110 000 Slovákov a Čechov. Podľa legionárskeho zákona z 24. júla 1919 sa legionársky charakter priznal 88 701 dobrovoľníkom, ktorí vstúpili do légií do 28. októbra 1918. Dohodové veľmoci od leta 1918 uznávali československé légie za súčasť svojich ozbrojených síl.
Od Wilsona po Martinské zhromaždenie
V záverečnom roku vojny sa do pohybu dali aj politickí predstavitelia slovenského národa v Uhorsku. Ľudové zhromaždenie 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši sa v rezolúcii osvedčilo za sebaurčenie „slovenskej vetvy československého kmeňa“. Za československú orientáciu sa postavila aj porada Slovenskej národnej rady v Martine 24. mája 1918.
V októbri 1918 sa aktivizovala česká a slovenská politická scéna. Zverejnenie stanoviska amerického prezidenta Woodrowa Wilsona k perspektíve habsburskej monarchie sa stalo impulzom k ďalším zmenám. Wilson jasne formuloval, že americká vláda uznala Čechoslovákov za spojenecký národ.
Význam malo októbrové rokovanie Matúša Dulu s predsedom českého Národného výboru Karlom Kramářom a jeho členmi Václavom Klofáčom a Josefom Rotnáglom o budúcom spojení Slovenska s českými krajinami. Českí politici Dulu ubezpečovali, že Slovensko dostane takú správu, akú si jeho predstavitelia budú žiadať.
Praha 28. októbra a Martin 30. októbra
V Prahe 28. októbra 1918 vyhlásili samostatný československý štát a Národný výbor preberal moc do vlastných rúk. V tento deň sa v budúcom hlavnom meste nachádzal aj Dr. Vavro Šrobár. Zúčastnil sa na zasadnutí Národného výboru, prizvali ho do predsedníctva a stal sa jedným z piatich signatárov prvého zákona o vzniku samostatného československého štátu.
Správa o pražskom 28. októbri sa rýchlo rozšírila po českých krajinách. Národný výbor v Brne tak 29. októbra 1918 prevzal moravské miestodržiteľstvo.
V Martine sa 30. októbra 1918 o 14.00 h začala ustanovujúca schôdza Slovenskej národnej rady. Zhromaždenie odsúhlasilo Deklaráciu slovenského národa, v ktorej bolo konštatované, že „slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Účastníci sa v mene slovenského národa rozhodli vytvoriť spoločný štát zložený zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.
Prevzatie moci a začlenenie Slovenska
Delegácia Slovenskej národnej rady v zložení Ivan Dérer, Fedor Houdek a Jozef Hanzalík pricestovala s Martinskou deklaráciou do Prahy 1. novembra 1918. Národné zhromaždenie v Prahe na svojej prvej schôdzi 14. novembra 1918 vyhlásilo Republiku československú a zosadilo Habsburgovcov. Aklamáciou zvolilo Tomáša Garriguea Masaryka za prezidenta a schválilo prvú vládu na čele s Karlom Kramářom. Slovensko v nej zastupoval Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva a Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny.
Slovenská národná rada mala ambície stať sa mocenským centrom, podobne ako Národný výbor v Prahe. Nedisponovala však mocenskými pákami, materiálnymi zdrojmi ani vlastnou vojenskou silou. Zápas o Slovensko sa v tomto období len začínal v duchu hesla Vavra Šrobára: „Kto naň prvý položí ruku – toho bude.“ Začleňovanie Slovenska do samostatného štátu sa dialo cestou vojenského obsadzovania jednotkami domáceho a zahraničného vojska od prvých dní novembra 1918 do 20. januára 1919.
