Demonštrácie na námestiach demonštrujú iba zúfalstvo opozície
Budúcnosť Slovenska sa nedá postaviť na výkrikoch „Dosť bolo Fica!“ a „Fico do basy!“ Po každej hlbokej orbe treba aj sadiť. Ak sa niekomu z opozície aspoň trochu darí, sú to nástupníci bývalého OĽaNO. Pôvodní Obyčajní ľudia, premenovaní na Hnutie Slovensko, zacítili záujem o spoluprácu zo strany SaS, a tak Igor Matovič začal s tým, bez čoho nevie robiť politiku: kladie ultimáta, ktorými podmieňuje svoju podporu budúcej vlády. A tým získava to, čo má najradšej – pozornosť.
Umiernenejšia časť OĽaNO, z ktorej sa pred voľbami 2023 stali Demokrati, zas urobila to najlepšie, čo vo svojej situácii mohla, a začala rokovať s Progresívnym Slovenskom o predvolebnej koalícii. To Demokratom zabezpečilo mediálne pokrytie a záujem voličov, na aký by so svojimi sotva piatimi percentami sami nemali nárok. Opozičný volič, pre ktorého je hlavným cieľom to, aby v budúcej vláde nebol Smer, prípadne Hlas, SNS a Republika, môže pocítiť nádej, že sa to nakoniec nejako podarí.
Matovič v rozhovore pre Aktuality.sk tvrdí, že PS bude mať vo voľbách 12, 13 percent, možno aj s Demokratmi, čo bude podľa neho veľmi slabý výsledok na porážku Fica. Tieto výpočty nedávajú zmysel, pretože šesť percentuálnych bodov z 23 percent je asi štvrtina, no zo 17 viac ako tretina. Náskok PS pred Smerom sa však naozaj zmenšuje, a tak koalícia s Demokratmi už vyzerá nielen ako ich záchrana z nutnosti, ale aj ako nádej na impulz pre lídra prieskumov.
Ak sa majú strany zmysluplne spájať, nesmie to byť dané len matematickou nevyhnutnosťou. A spojiť ich nemôže iba zhoda na tom, čo všetko treba opraviť po Ficovi. Vysporadúvanie sa s následkami jeho štvrtej vlády nie je dostatočný politický program ani základ na spoluprácu. Vládnuť sa nedá defenzívne. Vláda súčasnej opozície po roku 2027 nemá byť len návratom pred štvrtého Fica, ale musí byť posunom za Fica.
Novú vládu opäť čaká konsolidácia, nutnosť zefektívniť dlhovú brzdu, skutočná reforma trestného práva, verejnoprávnych médií, samosprávy či dôchodkového systému. Namiesto budovania vízie „postsmeráckeho“ Slovenska zabije opozícia, jej voliči a médiá mesiace dohadovaním a odhadovaním, kto tomu podá ruku a kto s kým chce byť na pódiu. Samotné protesty nie sú demonštráciou jednoty, ale zúfalstva. Výkriky „Dosť bolo Fica!“ alebo „Fico do basy!“ sú sociologickou sondou medzi priaznivcov opozičného spájania, ale budúcnosť krajiny treba založiť na niečom inom.
Mikuláš Dzurinda porazil Vladimíra Mečiara preto, lebo opozícia sa vtedy spojila, no osem rokov vládol kvôli tomu, lebo voličom dal pozitívnu víziu v podobe vstupu do EÚ a NATO a modernizácie krajiny. Do volieb zostáva necelý rok. Michal Šimečka a ďalší opoziční lídri by ho nemali márniť protestami ani spájaním. Musia ho využiť na hľadanie niečoho, čo voličom dokážu sľúbiť a dodať iba oni. Kŕčovité predvádzanie jednoty je iba dôkazom, že nič lepšie ako dosť bolo Fica stále nenašli.
