Sekla so školstvom a stala sa pekárkou: Ak by som neodišla, prišla by som o rozum. Dnes vstávam o piatej a som šťastná
Najprv rozdávala koláče na susedských stretnutiach pod bytovkou a dnes 36-ročná Alžbeta Vlčková vypredá celú ponuku vo svojej pekárni ešte pred obedom. Cesto si nachystala ešte včera popoludní. Fermentovalo celú noc, a tak ho už iba skontroluje. Do rúry vloží oškvarkové pagáče, v ktorých nie sú oškvarky. Potom spočíta šišky, pripraví si moravské koláče a nachystá biele kartónové škatule.
O piatej ráno je v budove Tržnice s červenou strechou ticho a tma. Pre Alžbetu je to od apríla bežný začiatok pracovného času. Každé ráno sa predtým ponáhľala do školy a učila francúzske deti slovenčinu. Takmer však vyhorela. „Priznám sa, že som bola v stave, že by som radšej išla kopať kanály. Dala som výpoveď a išla na kurz cukrárky,” hovorí, keď pred jej fialovou pekárňou stojí rad ľudí.
Hodinu po otvorení má už všetky vegánske šišky vypredané. Alžbetin priateľ Dominik, kreatívny riaditeľ v dizajnovej agentúre, chodí raz týždenne na „brigádu“. Kým on spravuje sociálne siete, Alžbeta vytvára recepty a pečie.
Alžbeta pochádza z Kysúc, z učiteľskej rodiny. „Doma sa bazírovalo na akademickom vzdelaní, preto mi ani nenapadlo študovať niečo iné,“ usmeje sa. Vyštudovala francúzštinu a učiteľstvo, no vedela, že učiť nechce. „Zistila som, že nemám dostatočne blízky vzťah k deťom. Keď sa nás učiteľka na konci piateho ročníka pýtala, kto plánuje učiť, hneď som povedala, že ja určite nie.“
Po promóciách odišla na ročný dobrovoľnícky pobyt do francúzskeho mesta Saint-Étienne a začala učiť v družine. Po návrate sa zamestnala v korporáte. „Odtiaľ som opäť odišla do školstva na dva roky. Učila som slovenčinu cudzincov. Absolútne som sa utvrdila v tom, že musím odísť, ak nechcem prísť o zdravý rozum a posledné zvyšky nervov.“
Vegánkou sa stala zo dňa na deň počas štúdia vo Francúzsku. „Stačilo mi pozrieť si jeden dokument a rozhodla som sa.“ Na pracovnom pohovore do jedného vegánskeho bistra ju ani nepýtali, či vie variť. Absolvovala rekvalifikačný kurz na pekárku a prax si zohnala v bratislavskej pekárni. Po kurze musela absolvovať živnostenské skúšky. Kým začala hľadať priestor, prešli dva roky.
Mama ju odhovárala a snažila sa ju presvedčiť, aby sa vrátila do školstva. „Až kým sme si neotvorili tento priestor, nedôverovala môjmu nápadu. Dnes je už mama pokojná, lebo vidí niečo hmotné – prevádzku, zákazníkov a potenciál na rast.“
Spolu s Dominikom začali pod ich bytovkou robiť komunitnú nedeľu s Alžbetinými výrobkami. „Prišli kamaráti, potom susedia a zrazu sa na ulici tvorili dlhé rady,“ opisuje Dominik. Ľudí bolo čoraz viac, a tak sa rozhodli hľadať miesto na podnikanie. „Náš priestor je zložený z troch menších priestorov spojených dokopy. Vpredu je predajňa a vzadu celá výrobňa,“ ukazuje Alžbeta.
Pri vegánskej pekárni je schvaľovací proces pre hygienu jednoduchší, keďže nepoužívajú surové vajcia ani mliečne výrobky. Alžbeta aj Dominik sa zhodujú, že ďalšie prevádzky neplánujú. „Vidím sa stále tu. Chcem si udržať osobný dohľad nad kvalitou, pretože ma pečenie baví a nechcem ho delegovať na iných len kvôli pasívnemu príjmu,“ hovorí Alžbeta.
Inšpirovala ich dovolenka na Bali, kde ich očarili pouličné rodinné stánky. Asi tretinu klientely tvoria ľudia s intoleranciou na laktózu alebo alergiou na mliečnu bielkovinu. „Zaplnili sme dieru na trhu, pretože nič podobné v Bratislave nebolo, a hlavne sú naše produkty chutné. Najviac ma teší, keď si to ľudia kúpia preto, že im to jednoducho chutí,“ povie Alžbeta.
„Nechcem do nikoho hustiť aktivistické poučky. Pre mňa je toto mierumilovnejšia forma aktivizmu. Mám rada, keď ľudia ochutnajú niečo vegánske a zistia, aké je to dobré,“ hovorí Alžbeta. Príchuť šišiek menia každý týždeň. Populárne sú aj vegánske oškvarkové pagáče vyrobené z údeného tofu.
„Mne vyhovuje upiecť takéto množstvo. Nechcem piecť trojnásobok a sušiť koláče na pultoch do poobedia, prípadne niečo vyhadzovať. Nechceme sami seba vykorisťovať naháňaním sa za neustálym výkonom. Vegánstvo je aj o miere,“ uzatvára Alžbeta Vlčková.
