Dieťa sa bálo sirén. Rodičia zistili, že učiteľka v škôlke hrozí deťom policajtmi
Rodičia v obci Most pri Bratislave nedávno riešili nevhodné správanie jednej z učiteliek v tamojšej materskej škole. Hovorili o kriku, ponižovaní a dokonca aj o fyzickom napadnutí. Na situáciu reagovala aj obec, ktorá uviedla, že sa situácia aktívne rieši. Štátna školská inšpekcia v tejto veci prijala hromadnú sťažnosť na konanie predškolského pedagóga a spôsob prešetrenia udalosti riaditeľom školy.
Prípad sa dostal aj na políciu. Po preverení a šetrení sa vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senci rozhodla vec odovzdať príslušnému orgánu, ktorý je kompetentný vo veci ďalej konať. Informoval o tom bratislavský krajský policajný hovorca Michal Szeiff. Jeden z účastníkov konania podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom rozhodne príslušná okresná prokuratúra. Vyšetrovanie doposiaľ nie je ukončené.
Prípady z praxe
V krízových intervenčných tímoch IPčko pôsobí psychologička Marta Marošová. Spomína si, ako k nej pred rokmi rodičia priviedli dieťa, ktoré malo nezvyčajný strach. Bálo sa všetkých sirén, ktoré vydávajú sanitky, hasičské aj policajné autá. Psychologička prostredníctvom hry s dieťaťom zistila, čo mu na týchto zvukoch prekáža. Zistili, že ak sa v škôlke čokoľvek stane, pani učiteľka im povie, že si po ne prídu policajti. Budú húkať a svietiť, ak okamžite nezačnú robiť to, čo majú.
Spomína si aj na ďalšie dieťa, ktoré bolo plačlivé a malo strach z tmavých miest či zo schodov vedúcich nadol. Bálo sa ísť s rodičmi do reštaurácie, ak muselo ísť najprv dole schodmi. Deti v materskej škole strašili, že ak nebudú jesť, pôjdu do pivnice. Do jedálne chodili deti okolo spomínanej pivnice. V oboch prípadoch pomohlo to, že rodičia nezostali ľahostajní, všimli si zmeny v správaní svojich detí a včas vyhľadali odbornú pomoc.
Ako rozlíšiť realitu od fantázie
Malé deti často nedokážu slovami opísať, čo ich trápi alebo čo v materskej škole zažili. Trauma sa u nich prejavuje nepriamo – strachom, plačlivosťou, rýchlou zmenou nálad, nočnými morami alebo vyhýbaním sa konkrétnym miestam a situáciám. Psychologička odporúča rodičom, aby sa o situácii najprv porozprávala mama s otcom a dohodli sa, ako o tom budú komunikovať s dieťaťom.
Dôležité je zachovať pokoj. Rodič by nemal reagovať prudko alebo naliehavo, ale zachovať neutrálny prístup, aby dieťa nevystrašil. Dieťa môže mať obavu, že urobilo niečo zlé, alebo nechce spôsobiť rodičom starosti. Ak sa dieťa zverí s nepríjemným zážitkom, rodič by mal reagovať s rozvahou a empatiou, vypočuť ho, neprerušovať a nepokladať navádzajúce či hodnotiace otázky.
Deti do šiestich rokov zvyknú náročné situácie pretvárať do hry. Pri hre tak mimovoľne rozprávajú o tom, čo sa stalo. Rodičia sa k nim môžu pokojne pridať a pomocou hry s autíčkami či bábikami navodiť situáciu, že prichádza osoba – napríklad pani učiteľka – a sledovať, ako dieťa zareaguje.
Psychologička upozorňuje rodičov, že je dôležité zapamätať si, čo im dieťa povie ako prvé. Deti si totiž môžu príbeh neskôr upraviť. Musíme rátať s tým, že fantázia do veku šiestich rokov prirodzene patrí. Detský mozog ešte nie je vyvinutý na to, aby rozlišoval medzi realitou a fantáziou.
Varovné signály
Je potrebné sledovať, či u dieťaťa nedochádza k náhlym zmenám v správaní, napríklad bezdôvodnému strachu, úzkosti, agresívnym prejavom alebo odmietaniu chodenia do materskej školy. Dôležitým ukazovateľom je aj to, ak neobvyklé správanie zamestnanca spomínajú nezávisle od seba viaceré deti.
U dieťaťa sa môže prejaviť až panický odpor k škôlke – odmieta tam ísť, hoci predtým chodilo rado. Pri zmienke o konkrétnom učiteľovi prejavuje strach, plače alebo sa schováva. Rodičia si môžu všimnúť aj to, že škôlkar jeden týždeň nemá obavy a ďalší plače a trvá na tom, že chce ísť poobede domov.
Keď deti pociťujú ohrozenie, môže to spôsobiť regres – vrátia sa do predchádzajúceho vývojového stavu. Prejavuje sa to formou pomočovania sa alebo že si dieťa začne opäť cmúľať palec. Ďalším varovným signálom sú nočné mory, kričanie, budenie sa s krikom alebo náhla zmena nálad.
Ďalšími ukazovateľmi môžu byť aj pokašliavanie, bolesť hlavy či bruška. Samostatnou kategóriou sú fyzické príznaky – škrabance alebo modriny, ktoré nesedia s vysvetlením, že dieťa spadlo z preliezky. Všímavosť rodičov je kľúčová, avšak svoje obavy by si mali overovať s učiteľkami, ktoré majú ich deti na starosti.
