Ukrajinský vojak prežil takmer tri roky v ruskom zajatí
Ivan Dibrova vstúpil do ukrajinskej armády dobrovoľne v roku 2020. Slúžil v námornej pechote ako prieskumník. V roku 2021 odišiel na rotáciu do Doneckej oblasti neďaleko Mariupoľa. Ako 21-ročný padol 13. apríla 2022 do ruského zajatia, v ktorom strávil približne dva roky a deväť mesiacov. Prepustený bol 14. januára 2025.
Obrana Mariupoľa a zajatie pri pokuse o prielom
Invázia zastihla jeho jednotku priamo na prvej línii. Počas bojov sa presúvali cez oblasť Orlivske do Mariupoľa, kde sa zapojili do obrany mesta. Podľa jeho slov v meste videl, ako nepriateľské lietadlá zhadzujú bomby na obytné budovy. Obrana bola čoraz náročnejšia, chýbalo jedlo, pitná voda aj munícia a posily neprichádzali.
V noci z 10. na 11. apríla sa jeho skupina pokúsila o prielom z mesta. Prvé dva pokusy nevyšli, pri treťom odchádzali v malých skupinách. Dibrova viedol skupinu troch mužov. Podarilo sa im prejsť prvú líniu nepriateľskej obrany, no na ďalšej línii ich 13. apríla zajali.
Prvé dni v zajatí a pobyt v Olenivke
Prvým miestom, kde ho držali, bola Olenivka. Už pri vystupovaní z autobusov podľa neho počuli krik a stonanie väzňov. Pri prijímaní ho začali biť po nohách, rukách a hlave a musel prebehnúť medzi dvoma radmi mužov, ktorí zajatcov bili obuškami, reťazami, opaskami a plastovými rúrami. V baraku neboli postele, prikrývky ani vankúše, iba prázdna podlaha. O vodu žiadali niekoľko hodín, napokon dostali jednu päťlitrovú fľašu pre viac než sto ľudí. V Olenivke strávil približne päť dní, počas ktorých ho opakovane vypočúvali a bili.
Väznica vo Viazme a každodenné podmienky
Najdlhšie bol vo väznici číslo 2 v ruskom meste Viazma v Smolenskej oblasti, od 28. apríla 2022 do 14. januára 2025. Pri príchode ho podľa jeho opisu bili, kopali, napádali elektrickými paralyzérmi a zastrašovali služobnými psami. Pri prijímaní niekoľkokrát stratil vedomie. Pred umiestnením do cely ho odviedli k väzenskej lekárke, ktorá mu podľa jeho slov povedala: „Zranenia ešte len budú.“
Jedla podľa neho nikdy nebolo dosť, počas zajatia schudol 40 kilogramov. Raňajky tvorila riedka kaša alebo polievka, približne 50 mililitrov čaju a kúsok čierneho chleba. Chlieb krájali na 14 rôzne veľkých kúskov, čo podľa Dibrovu slúžilo na vyvolávanie konfliktov medzi zajatcami. V celách bola zima, v zime teploty klesali na mínus 15 až mínus 20 stupňov. Sprchovať sa mohli raz za dva týždne, samotné sprchovanie trvalo približne 30 sekúnd. Počas dlhého obdobia museli denne približne 16 hodín stáť.
Nátlak na identitu a psychologické lámanie
Dozorcovia podľa Dibrovu nútili zajatcov učiť sa ruský jazyk, kultúru a ruskú hymnu. Zakazovali im hovoriť po ukrajinsky a v celách boli kamery a komunikačné zariadenia, cez ktoré zajatcov sledovali a počúvali. Ak niekto prehovoril po ukrajinsky, mohli vyviesť z cely všetkých väzňov a zbiť ich. Opakovane im tvrdili, že ukrajinský národ neexistuje, a označovali ich za nacistov či fašistov.
Súčasťou nátlaku bolo aj nútenie k priznaniu zločinov, ktoré nespáchali. Dozorci im napríklad prikázali vymyslieť si zločin proti civilistom, pričom na to mali dve hodiny. Ak nič nepriznali, nasledoval trest 24 hodín bez jedla a spánku. Výsluchy sprevádzalo fyzické násilie vrátane elektrických paralyzérov a dusenia plastovým vreckom.
Zdravotné následky a smrť spolubojovníka
Počas zajatia Dibrova ochorel na tuberkulózu. V zariadení podľa jeho slov zomrelo viacero väzňov, medzi nimi aj jeho 54-ročný spolubojovník Oleksandr Harkuša, ktorý zomrel priamo v cele. Prvé mesiace, respektíve prvý rok, sa zajatcom nedostávalo primeranej zdravotnej starostlivosti.
Návrat a reintegrácia
Po výmene 14. januára 2025 ho zo sanitky previezli priamo do tuberkulózneho dispenzára na vyšetrenia. Mesiac ležal vo vojenskej nemocnici v Kyjeve a ďalších šesť mesiacov sa liečil v nemocnici vo Vinnyci. Následne po návrate založil fond Konaj za slobodu, ktorý sa zameriava na pomoc bývalým vojnovým zajatcom.
Podľa Dibrovu je systém podpory na Ukrajine celkovo dobre nastavený, no stále je čo zlepšovať. Za dôležitú považuje nielen zdravotnú starostlivosť, ale aj dlhodobú psychologickú podporu, pretože následky zajatia sa môžu objavovať aj neskôr.
Výzva na pomoc tým, ktorí zostávajú v zajatí
Dibrova upozornil na civilistov, ktorí podľa neho zostávajú v zajatí a sú vystavení podobným podmienkam ako vojaci. Osobitnú pozornosť podľa neho treba venovať ťažko chorým zajatcom, pre ktorých už nejde o mesiace či roky, ale o dni. Zdôraznil aj potrebu dôsledne presadzovať dodržiavanie Ženevských dohovorov.
Údaje o repatriáciách
Podľa zástupcu ukrajinského Koordinačného štábu pre zaobchádzanie s vojnovými zajatcami sa Ukrajine v rámci repatriácií podarilo prevziať telá 26 869 padlých vojakov a dôstojníkov, z ktorých 429 zomrelo alebo bolo zabitých počas pobytu v zajatí. Od začiatku ruskej invázie sa na Ukrajinu vrátilo celkovo 9 100 ľudí v rámci 77 výmen a osobitných návratov, z toho 8 643 vojnových zajatcov a 457 civilistov.
