Čo sa deje v hlave človeka, ktorý spácha zločin? Psychológ poukazuje na spúšťač
Vražda či znásilnenie nevzniknú vo vzduchoprázdne. V mysli páchateľa sa často spája viacero faktorov – od detstva poznačeného násilím či alkoholom až po potláčané emócie, ktoré sa nahromadia. Spúšťačom tragédie môže byť aj zdanlivo bezvýznamná udalosť, gesto alebo slovo.
Uviedol to Marcin Walicki, psychológ, sexuológ a psychodynamický psychoterapeut vo výcviku, ktorý sedem rokov pracoval ako väzenský psychológ. V súčasnosti pôsobí v psychologicko-sexuologickej poradni Harmonia, je vysokoškolským pedagógom a členom Poľskej psychiatrickej spoločnosti a jej vedeckej sekcie psychoterapie.
Prostredie a nahromadené emócie
Podľa Walického páchateľov na cestu zločinu priviedli veľmi odlišné okolnosti. Ich rozhodnutia ovplyvnilo prostredie, v ktorom vyrastali – zneužívanie alkoholu, násilie či iné podoby rodinnej patológie – ale napríklad aj pobyt v reedukačnom zariadení. Mladý človek v takýchto podmienkach často dospeje k záveru, že sa musí spoľahnúť sám na seba, čo ho môže priviesť k „skazenému“ prostrediu.
Ako jeden z faktorov býva podľa psychológa potláčanie emócií, ktoré sa v človeku napokon nahromadia. Takéto napätie často vytvorí bod zlomu, ktorý môže podporiť alkohol, drogy či iné psychoaktívne látky. K tomu sa pridá zdanlivo bezvýznamná udalosť, ktorá zapáli pomyselný knôt.
Človek, v ktorom celé mesiace či roky kypia potlačené emócie, napadne druhého a začne ho biť. O tragédii niekedy rozhodne náhoda – Walicki spomína prípad, keď napadnutá obeť nešťastne spadla, udrela si hlavu o hranu stola a zraneniam podľahla.
Moc, kontrola a oddelené svety
Psychológ zdôrazňuje, že na človeka, ktorý spáchal trestný čin, treba pozerať z viacerých uhlov. Vo filmoch vrahovia zabíjajú takmer okamžite a pokračujú ďalej, akoby sa nič nestalo. V skutočnom živote to väčšinou nefunguje takto.
Pri sexuálnych páchateľoch sa ako motív často objavuje túžba po moci a kontrole. Walicki opisuje muža, ktorý celý život zažíval zo strany žien ignorovanie či posmech a ktorý sa utvrdzoval v presvedčení, že ženy si zaslúžia trest. Svoje obete sledoval a plánoval, čo im urobí, takže podľa psychológa ubližoval vedome.
Niektorí páchatelia žijú inak normálny život – sú rodičmi, susedmi či zamestnancami. Podľa Walického môže ísť o nasadzovanie rôznych masiek, podobne ako pri prijímaní spoločenských rolí. Tieto oblasti od seba jasne oddeľujú, aby ich neodhalili. Pomáhajú im pritom rôzne obranné mechanizmy, napríklad démonizovanie obetí, ich odľudšťovanie alebo vykresľovanie seba samého ako poškodeného.
Tragédia aj pre páchateľa
Walicki súhlasí s tvrdením, že brutálny zločin je tragédiou nielen obete, ale aj páchateľa. Trestný čin podľa neho navždy zmení život človeka, ktorý ho spáchal. Počas práce sa stretol s väzňami, ktorí svoje konanie veľmi ľutovali – napríklad s mladým mužom odsúdeným za ublíženie na zdraví s následkom smrti, ktorý vedel, že až do konca života bude žiť s vedomím, že pripravil o život iného človeka.
Pri doživotných trestoch sa najprv opakuje rovnaký scenár – nádej a zápas so systémom. Odsúdení píšu prezidentovi či na Európsky súd pre ľudské práva a môžu prejsť roky, kým si uvedomia, že z väzenia už nikdy nevyjdú. Walicki v takom momente odporúča poskytnúť intenzívnejšiu psychologickú pomoc.
Na oddelení so zvýšeným stupňom stráženia strávi odsúdený v cele približne 22 hodín denne – so svojimi myšlienkami a spoluväzňami. Človek sa však podľa psychológa dokáže prispôsobiť aj takýmto podmienkam a väzenie začne vnímať ako náhradu domova.
Druhú šancu si podľa Walického zaslúži každý. Ak chce odsúdený svoje konanie napraviť, vždy existuje spôsob, ako to urobiť. Ľudia však majú sklon hádzať všetkých väzňov do jedného vreca a rýchlo ich odsudzovať.
