Ficov Ľvov alebo Blanárova Moskva? Ktorá tvár slovenskej vlády je pravá?
Medzi dvoma bezpečnostnými predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Dvojkoľajnosť už nie je pragmatizmom, ale politickou schizofréniou a strategickou slepotou.
Robert Fico v Ľvove hovoril o rešpekte k Ukrajine a dobrých susedských vzťahoch. Jeho minister zahraničných vecí Juraj Blanár však pár dní predtým v Moskve rokoval o pragmatickej spolupráci s režimom, ktorý Ukrajinu vojensky ničí s cieľom olúpiť ju o územia a pozbaviť ju nezávislej štátnosti.
Štvrté spoločné zasadnutie slovenského a ukrajinského kabinetu 5. novembra prinieslo konkrétne výsledky. Slovensko dodá 54 generátorov, poskytne peniaze na civilné úkryty a nemocnice a prisľúbilo tri elektrické lokomotívy. Dohodli sa dvojjazyčné gymnáziá, zlepšovanie hraničných priechodov a príprava energetických projektov. Fico opätovne potvrdil podporu vstupu Ukrajiny do EÚ.
Najpozoruhodnejší bol však jazyk predsedu vlády. Ukrajinskému premiérovi Serhijovi Koreckému prejavil rešpekt za riadenie krajiny vystavenej obrovskému vojenskému tlaku. Posmešky a urážky, ktoré si na adresu ukrajinského vedenia dovolí pred slovenským publikom, v Ľvove nezazneli.
Ukrajinské médiá na rokovanie zareagovali zmiešane. Kým Kyiv Post v návšteve videl signál zmiernenia Ficovho postoja, Kyiv Independent pripomenul jeho blízkosť k Moskve aj odmietanie časti európskej pomoci.
Koreckyj očakáva konečné rozhodnutie o obnovení núdzových dodávok elektriny zo Slovenska. Fico ich nechal zastaviť počas sporu o ruskú ropu. Generátory sú vítané, no pomoc pri stabilizácii napadnutej elektrizačnej sústavy zostáva otvorená.
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár 26. októbra obnovoval v Moskve medzivládnu hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu. Odôvodňoval ju neprípustnosťou železnej opony medzi Putinovým Ruskom a Európou. Po rokovaní so Sergejom Lavrovom hovoril o národnoštátnych záujmoch a energetickej bezpečnosti.
Štvrtá Ficova vláda tak ponúka dva odlišné obrazy. V Ľvove pomáha obetiam ruskej vojny a sľubuje Ukrajincom európsku budúcnosť. V Moskve obnovuje perspektívu normalizácie spolupráce s pôvodcom najväčšej vojny v Európe od roku 1945.
V ten istý deň, keď Fico rokoval v Ľvove, sa v Trenčíne prezident Peter Pellegrini prihlásil k podpore územnej celistvosti Ukrajiny a jej práva brániť sa proti ruskej agresii. Spolu s českým, maďarským a poľským kolegom podporil pokračovanie politickej, finančnej, humanitárnej aj vojenskej pomoci Ukrajine.
Z ekonomického hľadiska má Slovensko pre spoluprácu s Ukrajinou silné dôvody. Fungujúca ukrajinská železnica pomáha našim oceliarňam, lepšie hranice a energetické prepojenia otvárajú príležitosti firmám. Vstup Ukrajiny do EÚ by znamenal impulz pre rast východných regiónov Slovenska.
Fico v júni vyhlásil: „Želáme si stabilnú a demokratickú Ukrajinu, pretože to potrebujeme na Slovensku.” Toto je východisko, s ktorým sa dá súhlasiť. Stabilná Ukrajina sa však neudrží iba školami, lokomotívami a občasným povzbudením. Potrebuje aj schopnosť ubrániť sa.
Je naším prvoradým národnoštátnym záujmom mať na východnej hranici suverénnu, demokratickú a stabilnú Ukrajinu s perspektívou členstva v EÚ? Alebo sa budeme usilovať o privilegované vzťahy s Putinovým Ruskom v nádeji na lacnejšiu ropu a plyn? Medzi týmito dvoma predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Cenu za strategickú slepotu môže zaplatiť celé Slovensko.
