Herečka Oľhová: November ’89 bol výbuch radosti. Dnes vidím letargiu a generáciu, ktorá neznáša kritiku
Uznávaná slovenská herečka Jana Oľhová sa v rozhovore vracia k odkazu Nežnej revolúcie a porovnáva vtedajšie nadšenie s dnešnou rastúcou apatiou v spoločnosti. Na 17. november 1989 spomína s radosťou, keď v snehovej víchrici s tromi malými deťmi na sánkach mierila na martinské námestie.
Najnovšie ju verejnosť bude môcť vidieť v divadelnej inscenácii November od amerického autora Davida Mameta. Absurdná a vtipná hra reflektuje zákulisie Bieleho domu a ukazuje, k akým nezmyselným krokom sa dokáže uchýliť úradujúci americký prezident, len aby pred blížiacimi sa voľbami zachránil svoje klesajúce preferencie. Podľa Oľhovej sa zdá, akoby Mamet text písal pre dnešok.
Prvé dni revolúcie v Martine
Na otázku, kde bola 17. novembra 1989, herečka odpovedá, že v Martine, kde rok predtým nastúpila do angažmánu do divadla. „Mala som vtedy tri malé deti a v snehu a fujavici som išla so sánkami na námestie. Tam bola z dosák zbitá tribúna, z ktorej Milka Vášáryová s Emilom Horváthom do víchrice vykrikovali: Martinčania, vydržte!, pretože im vypli mikrofóny,“ opisuje.
Dodáva, že sa veľmi tešila a bola presvedčená, že ide o výbuch radosti. V menších mestách to podľa nej nebolo ľahké ani jednoznačné a aj v samotnom divadle boli ľudia, ktorí sa báli.
V Martine si mohli dovoliť viac
Oľhová uvádza, že v Martine si v divadle mohli dovoliť v podstate to, čo chceli. „Je to absurdné, ale v malých mestách sme necítili taký tlak moci ako možno v hlavnom meste. Prepašovali sa aj hry, o ktorých sa vám ani nesnívalo, či už to bol Prelet nad kukučím hniezdom alebo Andrejevov Život človeka,“ hovorí s tým, že dodnes nerozumie, ako sa to v martinskom divadle mohlo podariť.
O mladej generácii a apatii
Herečka sa nedávno o revolúcii rozprávala so študentmi. Podľa jej slov je problém v tom, že niečo také silné nezažili. „Neviem im vysvetliť, že by sa mali pokúsiť byť účastní takého niečoho, lebo vidím zvláštnu apatiu nielen u mladých ľudí, ale všeobecne. Namiesto toho, aby sa námestia plnili viac a viac, na protestoch je ľudí menej a menej,“ konštatuje.
Dodáva, že mladá generácia je oveľa krehkejšia, než bola tá jej, a ťažko prijíma priamu kritiku. „My sme mali jedného jednoznačného spoločného nepriateľa. Teraz je spoločnosť polarizovaná na viacerých frontoch, čiže v tom je to náročné,“ myslí si.
O vzdore a protestoch
Oľhová spomína protesty v Španielsku a vo Francúzsku, kde podľa jej slov prerastajú až do vandalizmu. „U nás by sa niečo podobné vôbec neudialo. Rozmýšľam o možnosti odporu u nás, prečo na Slovensku vôbec nie sme schopní vzdoru. My tu nie sme schopní prísť ani na pokojný protest,“ hovorí.
Na otázku, či ide o „predposratý národ“, odpovedá, že takí sme boli vždy, a podľa nej bude dlho trvať, kým sa niečo zmení.
Obavy o budúcnosť
Herečka hovorí, že nádej umiera posledná, ale má obavy. „V mojom okolí sú ľudia, ktorým je to jasné, ale len čo vyjdete trošku ďalej za Bratislavu, vidíte, ako ľudia žijú v niektorých regiónoch, a viem si predstaviť, koho asi budú voliť,“ uvádza. Dúfa, že keď budú voľby, tento národ sa zobudí a prejaví.
Inscenácia November
Oľhová upozorňuje, že názov inscenácie November je mätúci, keďže si ľudia môžu myslieť, že súvisí so 17. novembrom. Ide o hru o voľbe amerického prezidenta v Bielom dome, o strate preferencií a o tom, čo všetko je prezident schopný urobiť, aby voľby vyhral. Hru uvádzali v Divadle Aréna pred 15 rokmi, teraz prichádza v novom obsadení. Premiéra je naplánovaná na stredu 11. novembra.
Na otázku, prečo je dôležité hrať americkú hru, keď z ministerstva kultúry zaznieva, že kultúra má byť slovenská, odpovedá, že ide predovšetkým o výborne napísanú hru so skvelými dialógmi. „Na Slovensku pravdepodobne nemáme podobnú aktuálnu hru, ktorú by sme mohli takto uviesť,“ dodáva.
Herci a politika
Tvrdeniu, že herci majú byť apolitickí, Oľhová nerozumie. „Politika zasahuje do nášho každodenného života. Myslím si, že by sme sa k nej mali vyjadrovať ešte viacej,“ hovorí. Podľa nej by bolo smutné, keby divadlo skončilo ako divadlo zabávačov, keďže jeho úlohou je reflektovať dianie v spoločnosti.
Bratislavské divadlo a SND
Herečka chce uviesť na pravú mieru, že Bratislavské divadlo v Lamači nevzniklo ako útočisko pre členov SND. „Je to novovytvorené divadlo a nepáči sa mi, keď sa objavujú titulky, že situácia v SND je taká zlá, že herci musia hrať niekde v Lamači,“ vraví. Na otázku o momentálnej nálade v Činohre SND odpovedá, že o tom by to bolo na samostatný hodinový rozhovor. Do iniciatívy Činohra SND Slobodne sa zapojila a na otázku, či sa v SND cíti slobodne, uvádza: „Málokto sa tam cíti slobodne.“
