Slovenka vymenila kariéru novinárky za život pri Čiernom mori
Valika Holinková pochádza z východného Slovenska, no vo Varne na pobreží Čierneho mora žije už 26 rokov. Zažila Bulharsko v časoch krízy 90. rokov aj jeho transformáciu po vstupe do Európskej únie.
Vo vtedajšom Československu pracovala ako novinárka v košickom Korzári. Začínala v kultúrnej rubrike, neskôr sa venovala kriminálnym témam. „Mala som 32 rokov a bol už najvyšší čas založiť si rodinu. Keďže sa mi to na Slovensku nedarilo, zo žartu som si vravela, že skúsim hľadať manžela v zahraničí,“ hovorí.
Manžela našla na letnej dovolenke v Albene. Po niekoľkých mesiacoch ho pozvala na prvú návštevu Slovenska. „Potom to išlo rýchlo, no moji príbuzní ho neprijali. Odišli sme do podnájmu a onedlho som otehotnela,“ vracia sa do minulosti.
Spočiatku žili na Slovensku, no dobehli ich finančné problémy. Bol koniec 90. rokov, ekonomike sa nedarilo a z materskej mladá rodina vyžiť nevedela. Luben po zdĺhavom vybavovaní povolenia na pobyt pracoval načierno za minimálnu mzdu. Pár sa preto rozhodol vrátiť do Bulharska, kde boli ceny nehnuteľností veľmi nízke.
„Tušila som, do čoho idem? Vôbec nie. Bulharsko som poznala len z dovolenky,“ spomína Valika. Keď mal syn sedem mesiacov, presťahovali sa do Bulharska natrvalo. Kým si hľadali bývanie vo Varne, žili u Lubenových rodičov na dedine. Dom sa im však nájsť nepodarilo, a tak sa napokon presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny.
Z bohémskeho života v Košiciach sa ocitla v izolácii na vidieku. Všetko sa začalo meniť až vtedy, keď prekonala jazykovú bariéru. Bulharčinu sa naučila tak dobre, že si spravila aj prekladateľský kurz.
Aj keď Bulhari podľa nej pôsobia na prvý pohľad chladne, len čo si niekoho pustia k telu, sú veľmi srdeční a pohostinní. Návštevu nikdy „neodbijú“ obloženými chlebíčkami či kávou. Fľašu tradičnej pálenky rakije vyťahujú pri každej príležitosti, no vidieť opitého človeka na ulici nie je vôbec bežné.
Viac ako ťažký jazyk či stolovanie ju prekvapilo výrazné špecifikum v tamojších rodinných vzťahoch. „Každý syn je mamin miláčik. Na prvom mieste je u nich mama, až potom manželka a vlastná rodina. Aj preto som si musela striktne vydupať, že svokra s nami bývať nebude,“ priznáva.
Keď syn začal chodiť do škôlky, Valika si začala hľadať novú prácu. Keďže už vedela po bulharsky, rozhodla sa pre prácu v cestovnom ruchu. Začínala ako sprievodkyňa pre slovenských a českých turistov, neskôr mi ponúkli prácu delegátky, čo robila 16 rokov. Všetko sa však zmenilo, keď sa zrušili priame charterové lety do Varny a lietalo sa už len do Burgasu. Záujem o severné pobrežie prudko klesol.
Valika tak začala pracovať ako telefonická asistentka a viac sa venovala prekladom. „Prekladala som dokumenty pre Slovákov, ktorí v Bulharsku začali podnikať v energetike. Ponúkli mi miesto konateľky ich firmy. Hoci bola energetika úplne mimo môjho záujmu, prijala som to a robím to už 12 rokov,“ približuje.
Vstup do Európskej únie v roku 2007 Bulharsku veľmi pomohol. „Úplne sa zmenila vizáž krajiny. Opravili sa cesty, staré budovy a príchod zahraničných supermarketov priniesol inú kultúru predaja,“ vymenúva.
Krajina však stále zápasí s odvrátenou tvárou transformácie. Prechádza neustálou politickou krízou a predčasné voľby sa konajú takmer každého pol roka. Najcitlivejšou témou zostáva zdravotníctvo a vysoká korupcia. Tá nemizne, hoci sa v zdravotníctve bežne platí takmer za všetko: za návštevu lekára, predpísanie liekov či za ospravedlnenku pre dieťa do školy. Podľa Valiky je rozkrádanie v tamojšom zdravotníctve obrovské.
Návrat do rodnej krajiny Valika už neplánuje, hoci sa kedysi túžila vrátiť na východ Slovenska. Priznáva však, že je hrdá na to, odkiaľ pochádza, a vždy pyšne hovorí, že je Slovenka. „Dnes som tu naozaj spokojná, máme pekný život. Je to tu vlastne taká rozprávková krajina s úžasnou históriou, o ktorej sa veľa nehovorí,“ dodáva.
