Kristína Tormová: Videla SOM zlatú rybu!
Kristína Tormová vo svojom blogu opisuje zážitok z Barcelony, kde sa jej splnil dávny sen. Počas pobytu v hoteli si pri okne uvedomila, že zlatá socha, ktorú kedysi obdivovala z pláže, je tá istá, ktorú teraz vidí zblízka.
„Mám v živote takú obrovskú výhodu. Viem byť veľmi smutná. Zlo a škaredo cítim asi viac ako väčšina obyvateľstva a moja duša ma bolela viac, než býva zvykom. Ale vďaka tomu mám obrovskú výhodu. Rovnako ako viem prežívať to, vďaka čomu sa ťažko prežíva, viem prežívať všetko krásne. Viem sa nekonečne tešiť,“ píše Tormová.
Opisuje, ako sa zobudila v najdrahšom hoteli, v akom kedy bola, a stlačila gombík na rolete. Pred ňou sa odhalil výhľad na more a zlatú sochu. „Zašepotala som sama pre seba: ‚Ďakujem.‘“
Spomína na obdobie pred niekoľkými rokmi, keď sedela na barcelonskej pláži so svojimi malými dcérami v kočíku. Bola vtedy veľmi smutná, unavená a paralyzovaná. „Pozorovala som čajky, ľudí na pláži a trblietajúcu sa zlatú sochu v diaľke na opačnom konci pláže. Vyzerala ako obrovská zlatá ryba. Veľmi som sa na ňu chcela pozrieť zblízka, ale nechcelo sa mi, aj keď sa mi veľmi chcelo,“ spomína.
Na rybu zabudla, až kým ju pred pár dňami neuvidela pod oknom hotela. „Brďo, veď to je tá ryba! To je predsa ona!“ uvedomila si. Socha sa ligotala v slnku a Tormová si spomenula na všetko, čo vtedy prežívala.
„Tá istá ja, ktorá vtedy nevládala urobiť ani pár krokov po piesku, tu teraz stojí, dýcha plnými pľúcami a hľadí na tú istú sochu z úplne inej perspektívy. Tá zlatá ryba mi dokázala splniť to, čo som vtedy na tej pláži nedokázala sformulovať. Vtedy som potrebovala len prežiť,“ píše.
Uvedomila si, akú má silu, keď stojí nohami pevne na zemi. „Dokázala som zmeniť svoj život na krásno, kde úplne neobyčajne obyčajne skladám vypratú voňavú bielizeň mojim najmilovanejším. V bezpečí nášho bytu.“
Na záver dodáva, že plánuje vziať svoje dcéry do Barcelony a ukázať im tú rybu. „Poviem im príbeh o tom, že táto ryba je symbolom znovuzrodenia celej Barcelony. Že tu kedysi bola len sivá zašlá štvrť a potom prišla Olympiáda a postavili tohto zlatúšika z ocele a medi a celé mesto zrazu chytilo druhý dych. A že presne to sa stalo aj mne.“
