V Česku odmietla cenu od ministra, na Slovensku prijala ocenenie Biela vrana
Výtvarníčka Anna Daučíková sa stala laureátkou ocenenia Biela vrana za celoživotnú vernosť pravdivosti a odvahu k sebavyjadreniu napriek nehostinnému spoločenskému prostrediu. Ocenenie vníma ako symbol hodnôt, ktoré spoločnosť nevyhnutne potrebuje. V rozhovore hovorí aj o tom, prečo s rozhorčením odmietla ocenenie od českého ministra kultúry Ota Klempíře.
Daučíková považuje súčasné dianie na Slovensku za nebezpečnú snahu politikov spacifikovať občanov. Varuje pred „drzými politickými krokmi k totálne kontrolovanej spoločnosti, ktorej sa dovolí iba konzumovať”. Zrušenie 17. novembra ako dňa pracovného pokoja vníma ako vrchol drzosti voči všetkému, čo považuje za vlastenectvo.
Spomienka na 17. november 1989
Deň 17. novembra 1989 zastihol Daučíkovú v Moskve, úplne odtrhnutú od diania v Európe. O tom, že Československo získalo slobodu, sa dozvedela až z radostného telefonátu od otca. Ruskí priatelia z disidentského prostredia sa jej podľa jej slov čudovali, prečo u nás zmeny trvajú tak dlho.
Do Sovietskeho zväzu odišla hneď po štúdiu, no nie z politických dôvodov. Vytvorila si tam komunitu blízku disidentskej zóne, ktorej členovia boli k režimu veľmi kritickí. Medzi nimi našla porozumenie pre všetky aspekty svojho života, pre ktoré v Československu porozumenie nenašla.
Rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi
Daučíková vidí historické korene rozdielov medzi oboma krajinami. Slovensko bolo podľa nej menej urbanizované a menej priemyselné než Česko. Husitské a evanjelické cirkvi v Česku podľa nej predstavujú obrovský kontrast voči väčšinovej katolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá z hľadiska vzdelávania a rozhľadu pôsobila historicky skôr ako „sedatívum”. Pozostatky toho vidí dodnes pri pohľade na voličov strán ako Republika, Hlas či Smer.
Na otázku, či sa na Slovensku cíti slobodne, odpovedala, že v čase rozhovoru bola na Slovensku len krátko, a dodala: „Uvidíme, čo bude ďalej.” Návrat na Slovensko podľa vlastných slov neplánuje, no nič pre ňu nie je prioritou a dokáže sa adaptovať na akékoľvek prostredie.
Situácia LGBT ľudí
V 90. rokoch bola Daučíková výrazným hlasom za práva LGBT ľudí. Vtedajšie predstavy o spoločnej budúcnosti s Českou republikou sa podľa nej nenaplnili. Česko sa vďaka registrovaným partnerstvám a posunom v postojoch ľudí odtrhlo. Na Slovensku bola podľa nej prijatá ústavná definícia manželstva ako zväzku muža a ženy, čo bola čisto politická záležitosť bez odbornej či celospoločenskej debaty.
Spoločnosť sa podľa nej splošťuje a veľká časť ľudí sa necíti bezpečne. Netýka sa to len LGBT komunity, ale aj Rómov, občanov židovského pôvodu, národnostných menšín či migrantov. Podľa jej slov sa podporuje otvorená xenofóbia voči cudzím ľuďom.
Odmietnutie ceny od českého ministra
Daučíková dostala list priamo od českého ministra kultúry Ota Klempíře. Bez váhania vedela, že cenu musí odmietnuť, pretože prijatím by podľa nej pritakala nehoráznej kultúrnej politike. Išlo o oficiálny list s číslom a pečiatkou, nie o žart. O samotnom ocenení spočiatku veľa nevedela, musela si ho dohľadať.
List dostala v júni a odpoveď okamžite zaniesla na podateľňu ministerstva. Ministra požiadal o dôvernosť do oficiálneho zverejnenia laureátov, čo dodržala. Rovnako by sa podľa vlastných slov zachovala, keby ponuka prišla zo slovenského ministerstva kultúry. Obe ministerstvá vníma v úzkom spojení, vzájomne sa napodobňujú.
Tvorba a každodenná práca
Svoju prácu v ateliéri označuje za každodennú pracovnú rutinu, ktorú má celý život. Nikdy nemala dovolenku a ani ich nemá rada. Byť umelcom podľa nej znamená byť ním 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Netvorí preto, aby veci vystavovala, ale preto, že musí.
Obživa to podľa nej nie je, má dôchodok a iné príjmy. Práca je každodenným zdokonaľovaním vlastného vnímania a nevyhnutnosťou vyjadriť sa. Nevylučuje, že výsledok svojej súčasnej práce nikdy neukáže. Zmysel má podľa nej vystavovať iba veci, o ktorých je človek presvedčený, že sú dobré a budú v spoločnosti fungovať.
Význam ocenenia Biela vrana
Ocenenie Biela vrana vníma v absolútnom kontraste s cenou, ktorú odmietla v Česku. Nie je si istá, či si takéto prívlastky zaslúži, keďže človek sám seba vidí inak než okolie. Ocenenie však nevníma ako osobnú nálepku, ale ako symbolickú hodnotu a obraz hodnôt, ktoré si spoločnosť váži a potrebuje. Najviac sa jej páči samotný názov Biela vrana, ktorý označuje za úplný oxymoron.
O letnom liste z českého ministerstva hovorí skôr ako o rozhorčení než o šoku. Myslí si, že minister o jej práci vôbec netušil. Pôsobí podľa nej ako „užitočný idiot”, ktorý je ochotný tieto funkcie vykonávať, a v tom je veľmi podobný svojej slovenskej kolegyni.

