Páni Šimečka a Matovič, vráťte kľúče od 17. novembra študentom
Sedemnásty november je jeden z najvýznamnejších míľnikov našich dejín a jeho odkaz je stále živý. To, čo okolo neho tento rok predvádza opozícia, je však fraška.
Progresívne Slovensko ústami Michala Šimečku pozvalo na Námestie SNP celú opozíciu. Igor Matovič tam nepôjde, prekážajú mu niektorí pozvaní. Zároveň si rezervoval námestia vo všetkých krajských mestách okrem Bratislavy. Ďalší váhajú, iní kladú podmienky.
Minulý týždeň sa Igora Matoviča v Rádiu Slovensko moderátorka Anna Vargová spýtala, prečo to strany nenechajú na občiansku spoločnosť. Odpovedal, že by to bol ideál, ale niekde vraj občianska spoločnosť „nežije“. A keďže jeho hnutie má štátny príspevok, považuje za svoju „psiu povinnosť“ dať ľuďom miesto, kde sa môžu stretnúť. O pár viet skôr sa však prezradil: 17. november nazval asi najväčšou demonštráciou pred voľbami. Takže nie Deň boja za slobodu a demokraciu. Predvolebný míting.
Občianska spoločnosť žije
Kde je teda tá „nežijúca“ občianska spoločnosť? Predstavte si, žije. Združenie Chcem tu zostať chystá festival Nežná v približne päťdesiatich mestách, s hlavným koncertom na bratislavskom Námestí slobody. Pripravuje ho asi sto mladých dobrovoľníkov, zadarmo a vo svojom voľnom čase. Na pódium, zvuk a svetlo zbierajú na Doniu euro po eure.
Inak povedané, kým si politici vyberajú, s kým na pódiu stáť nebudú, mladí musia organizovať zbierky, aby vôbec nejaké pódium bolo. Pritom 17. november nepatrí politikom. Zabúdame na jeho pôvod. V roku 1939 nacisti v ten deň zatvorili české vysoké školy, deväť študentských predstaviteľov bez súdu popravili a vyše tisíc študentov poslali do koncentračného tábora Sachsenhausen. Medzi popravenými bol aj Slovák Marek Frauwirth. Odvtedy je to Medzinárodný deň študentstva.
V roku 1989 to boli opäť študenti. V Bratislave vyšli do ulíc už 16. novembra, deň pred Prahou. Stovky študentov bez povolenia prešli z dnešného Hodžovho námestia k budove ministerstva školstva na vtedajšej Suvorovovej, dnes Dobrovičovej ulici, a volali „Dialóg!“. Tam diskutovali s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom. Nevedeli, ako sa to skončí. Išli aj tak.
Vtedy kľúčmi štrngali, dnes za sebou zamykajú
Dnešné strany sú deťmi tej odvahy. Správajú sa však, akoby boli jej rodičmi. Bez novembra by neboli slobodné voľby, politické strany (okrem jednej) a teda ani štátny príspevok, ktorým sa pán Matovič oháňa. Študenti si vtedy vynútili dialóg s mocou. Lídri dvoch najsilnejších opozičných strán ho dnes nevedia viesť ani medzi sebou.
Pán Matovič sa v tom istom rozhovore sťažoval, že sa s pánom Šimečkom nikdy nerozprával. Študenti by pritom mali čo povedať. Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky študuje v zahraničí každý piaty slovenský vysokoškolák, čo je druhý najvyšší podiel v OECD. Vráti sa ich asi štyridsať percent.
V tohtoročnom prieskume komisára pre deti pripustili odchod zo Slovenska tri štvrtiny opýtaných. Neodchádzajú preto, že by Slovensko nemali radi. Odchádzajú za lepšou školou a za istotou, že budú môcť pracovať v odbore, ktorý vyštudovali. V roku 1989 študenti spolu so státisícami občanov štrngali kľúčmi, aby odišla moc. Dnes nimi zamykajú za sebou dvere a odchádzajú sami.
Politický trapas v priamom prenose
Mám jeden návrh. Strany, ktoré to so 17. novembrom myslia vážne, nech pošlú časť štátneho príspevku tým, ktorí pódiá pre študentov naozaj stavajú, hoci aj do spomínanej zbierky. Bez loga, bez transparentu, bez nároku na mikrofón. Potom nech sa postavia pod pódium a pozorne počúvajú.
A nech si na to, čo počuli, spomenú aj vtedy, keď budú písať volebné programy. Kto sa chce 17. novembra vyhnúť „politickému trapasu v priamom prenose“, a všetko nasvedčuje tomu, že sa ho dočkáme, má kam ísť.
Ja pôjdem na Námestie slobody. Kto nebýva v Bratislave, nájde Nežnú pravdepodobne aj vo svojom meste. Platí to aj pre hlavné postavy v spomínanej fraške. Pán Šimečka, pán Matovič, vráťte kľúče od 17. novembra študentom. Skôr, ako vás nimi sami vyštrngajú.
