Kristína Tormová: Bála som sa mať na kabáte dúhový odznak
Sme krajina s queer ľuďmi na čele štátu a zároveň jedna z najhomofóbnejších krajín široko-ďaleko. Bála som sa nechať si na kabáte dúhový odznak. Bála som sa s ním ísť po ulici. Chcela som si ho odopnúť. Prekryla som si ho kabelkou, potom som si to zakázala. Naozaj som sa bála. V roku 2022, šestnásteho októbra.
Hranica a to dôležité
Moderovala som najťažšiu udalosť, akú som v živote moderovala. Pochod za Juraja a Matúša. Stojíš na pódiu, plačeš, vidíš kamarátov tých dvoch ľudí, čo tu mali slobodne byť. Bolí to, máš strach, nemáš slov a pritom ich musíš mať toľko.
Vošla som do potravín kúpiť deťom večeru. S dvoma zlými pocitmi. Prvý bol strach, že ma niekto napadne alebo zastrelí, druhý, že si chcem dať dole dúhovú stužku. Neviem, ktorý bol horší.
Do obchodu pod námestím išlo nakúpiť veľa ľudí s dúhovými odznakmi a stužkami. Bol to dobrý pocit stretnúť sa tam s tými odznakmi. Úľava. Trošku som sa hanbila, že mi strach chcel zobrať presvedčenie.
Kde je hranica medzi presvedčením a strachom? Medzi oportunizmom a tým, čo je naozaj dôležité? Sľúbila som si, že už nikdy nebudem rozmýšľať o tom, že si dám dole odznaky, ktoré nosím preto, že je to pre mňa dôležité.
Držať sa za ruky
Pár mesiacov po streľbe v Teplárni som pozvala na obed Radku, ktorá prežila teroristický útok. Prišla na svojej novej titánovej nohe. Nikdy predtým sme sa nestretli, ale občas objavím ľudí, ktorých potrebujem stretnúť, aby som ich objala.
Pozvala som aj majiteľa Teplárne Romana Samotného a jeho priateľa. Varila som perkelt s haluškami. Pre Romana som varila k perkeltu kolienka. Náš syn Alan volá dodnes kolienka „Romanove cestoviny“.
Pred dvoma týždňami som robila s Radkou rozhovor do svojho podcastu. U nás doma v kuchyni. Bez perkeltu, s vreckovkami. Pred štyrmi rokmi som jej z pódia odovzdávala pozdrav z nemocnice. Teraz sedela pri mne a držala ma za ruku, aby ma upokojovala. Aj ja som ju držala za ruku. Je dobré držať sa za ruky, keď je ľuďom ťažko.
Len záblesky a potom policajtka
Vrah Juraja a Matúša stál pred Teplárňou dlho. Radka, Juraj a Matúš ho pozorovali. Pozdravili ho, lebo si mysleli, že je to ďalší mladý človek, ktorý hľadá bezpečné miesto, aby sa comingoutol. Aby mohol byť sám sebou.
Matúš si položil hlavu na Radkino rameno. Vtedy ho zastrelil. A potom aj Juraja. Radka ležala postrelená pod lavičkou v Teplárni. Keď prišla pomoc, boli to len záblesky tej situácie. Potom príde policajtka, ktorá ťa v chaose pohladí po hlave a ty sa necítiš sám.
Obrovská sila
Radka prežila. Prežila niečo, čo by ľudia nemali prežívať. Radka je pre mňa človekom so silou, ktorú nemá každý. Roman, na ktorého mieste by som odišla zo Slovenska, aj všetci tí ľudia, ostali. Pre ostatných.
Celý tento príbeh má pre mňa obrovskú silu v tom, ako sa ľudia po niečom tak strašnom vedia zachovať, ako idú ďalej. Nie každý dokáže premeniť peklo, bolesť a traumu na niečo iné. Dlho som hľadala slovo, ktorým by som to vyjadrila. Nenašla som ho. Ale cítim to intenzívne už štyri roky.
Obdiv
Neurobíš z vraha ďalší terč nenávisti, nepremeníš bolesť a hnev na ďalšiu nenávisť. Z toho strašného hovna urobíš obrovský bič dobra a pomoci. Stĺp pred Teplárňou namaľuješ na dúhovo a keď ho pretrú nasivo, namaľuješ ho znova a znova.
Založíš bezpečné miesto pre ľudí, ktorí sa boja byť sami sebou, ktorí sa boja nosiť hrdo dúhové odznaky. Diskutuješ, šíriš osvetu. S láskou. Roman, Radka a ďalší nám dokázali, že sa to dá. Obdivujem vás.
Sú to štyri roky, čo zomreli Juraj a Matúš. V ústave máme dve pohlavia, queer ľudia boli v priamom prenose nazvaní pliagami, stali sa terčmi na striedačku s témami migrantov a vojny. Sme krajina, kde sme sa nepoučili ani z vraždy dvoch nevinných ľudí a kde sa z queer ľudí stal nástroj moci.
V nás
Keď sa Radka po útoku fyzicky zotavila, vyhľadala policajtku, ktorá ju vtedy hladila po hlave. Sú najlepšie priateľky. Sú kolegyne. Radka sa rozhodla, že bude pracovať pre políciu. S ľuďmi, ktorí ju prišli zachrániť, a pomáhať im zachraňovať ďalších. Bárs aj pohladením po hlave v pravú chvíľu.
Kde je to bezpečné miesto, kde môžeš byť sám sebou? Kde je to miesto, kde sa v homofóbnej dobe môžeš comingoutnúť? Kde je to miesto, kam môže hocikto prísť a ty ho prijmeš? Kde ti niekto môže položiť hlavu na rameno a nebyť pri tom zastrelený?
Je to v našich kuchyniach. Je v nás. Je na našich kabátoch v podobe dúhových odznakov. A v tom, že nezabudneme.
Minule išiel Alan do obchodu kúpiť kolienka a ja som sa musela uistiť, či vie, že sa to volá kolienka a že si nemá pýtať Romanove cestoviny. Ostal prekvapený. Malí ľudia si pamätajú dôležité návštevy. Naši malí ľudia poznajú príbeh Juraja a Matúša a našej kamarátky Radky. Chcela som, aby ho poznali, lebo je dôležitý. A chcela som, aby si ho pamätali. Pamätajú si. Aj vy?
