Politológ Štefančík: V slovenskej politike vidím rovnaké stratégie ako u nacistov
Bratislava – O nadčasovom varovaní Václava Havla, pasivite spoločnosti, ohýbaní pravidiel aj o význame tretieho sektora hovorí v podcaste Res Publica politológ Radoslav Štefančík. V rozhovore upozorňuje na to, že slovník a komunikačné stratégie nacistov a niektorých dnešných slovenských politikov vykazujú absolútnu zhodu.
„Nevoľte tých, ktorí vám sľubujú, že všetko vyriešia za vás, zvyčajne chcú len vašu poslušnosť, mlčanie a pasivitu. Politik nie je vlastník štátu, dostal len na obmedzený čas právo spravovať časť spoločných vecí,“ pripomína Štefančík slová Václava Havla z júna 1992, ktoré podľa neho nestratili na aktuálnosti ani po 34 rokoch.
Strach z nepriateľa ako nástroj moci
Podľa Štefančíka majú politici v súčasnosti jednoduchšiu cestu k voličom – namiesto šírenia správ o dobre spravovanom štáte vyvolávajú negatívne emócie, ktoré sa prostredníctvom sociálnych sietí šíria rýchlo. „Politici veľmi dobre vedia, že získať dnes voličov je jednoduché nie šírením správ o dobre spravovanom štáte či pripravenom rozpočte, ale práve vyvolávaním negatívnych emócií,“ uvádza politológ.
Podobnosť s históriou vidí v tom, ako niektorí politici vytvárajú obraz nepriateľa v určitých skupinách obyvateľstva. „Ak sa pozriete na slovník a komunikačné stratégie nacistov a niektorých dnešných slovenských politikov, nájdete tam absolútnu zhodu: vyvolať strach pred nepriateľom. A ak neexistuje, tak si ho vyrobiť a na základe toho získavať moc,“ tvrdí Štefančík.
Politológ zároveň upozorňuje, že ak sa spoločnosť nepoučí z histórie, je odsúdená na jej opakovanie. Ako príklad uvádza 90. roky a vládu Vladimíra Mečiara, ktorá podľa neho predstavovala pokus zvrátiť smerovanie krajiny. Dnešné diskusie o neutralite či o Rusku ako možnom priateľovi vníma ako návrat k podobnej rétorike.
Tretí sektor ako srdce demokracie
Štefančík zdôrazňuje, že občania nemusia byť súčasťou spravovania štátu len tým, že raz za štyri roky idú voliť. Môžu sa angažovať prostredníctvom tretieho sektora – v sociálnych, charitatívnych, ekologických, kultúrnych či komunitných témach. Pripomína, že bývalá americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová počas svojej návštevy Slovenska v 90. rokoch mimoriadne ocenila prácu mimovládnych organizácií.
Súčasná vládna koalícia však podľa neho označila mimovládne organizácie za svojich hlavných nepriateľov a po vzore Ruska prišla s nápadmi na ich nálepkovanie. „Mimovládne organizácie sú srdcom demokracie. Ak ľuďom vezmete možnosť spájať sa a riešiť problémy zdola, je to priamy zásah do srdca demokracie,“ varuje politológ.
Ohýbanie pravidiel pri rozpočtovom provizóriu
V súvislosti s aktuálnym dianím Štefančík poukazuje na to, že vládna koalícia má v parlamente najtesnejšiu väčšinu 76 hlasov a pred kľúčovým hlasovaním o štátnom rozpočte predložila návrh na zmenu pravidiel rozpočtového provizória. Podľa neho ide o snahu poistiť sa, keďže predseda vlády a koalícia sú zneistení a nevedia, ako sa zachovajú nezaradení či odbojní poslanci.
„Katastrofou je, že táto vláda od začiatku hovorila o zlom stave verejných financií a potrebe konsolidácie. Urobili prvé, druhé aj tretie kolo opatrení, no nikoho neprekvapí, že volebný rok 2027 bude bez konsolidácie. Stav verejných financií tak bude rovnako katastrofálny ako na začiatku,“ tvrdí Štefančík.
Podľa politológa by najdôležitejším prorastovým opatrením pre ekonomiku bolo vrátiť do štátu právnu istotu a vymožiteľnosť práva. „Zahraničný investor sa totiž rozhoduje na základe právnej a politickej stability. Ak vidí korupciu na najvyšších miestach a ohýbanie pravidiel, investíciu si dvakrát rozmyslí,“ dodáva.
Politika postavená na emóciách
Štefančík hodnotí Slovensko ako silne polarizovanú krajinu, v ktorej časť voličov už nedokáže vyhodnotiť správanie politikov racionálne. „V krajinách s vysokou politickou kultúrou politik odstúpi aj za plagiát v diplomovej práci. U nás sa politika robí na emóciách, nie na faktoch,“ konštatuje.
Nárast populizmu podľa neho nie je len slovenským špecifikom, vidno ho aj vo Francúzsku, Nemecku či Rakúsku. Alternatívu vidí v prozápadných silách, otázne však je, do akej miery sú schopné dlhodobo a stabilne spravovať štát bez vnútorných sporov.
Na záver cituje vojnového reportéra Tomáša Forróa, ktorý označil systémový nihilizmus a pasivitu za najväčšiu slabinu Slovenska. „Základným predpokladom na prežitie a zvládnutie kríz je spolupráca s najbližšími – budovanie komunity. Zodpovednosť za res publica sa nezačína a nekončí pri volebnej urne raz za štyri roky. Je to neustála občianska aktivita – záujem o veci verejné, spájanie sa, kladenie otázok politikom a obrana spoločného priestoru,“ uzatvára Štefančík.
