Mama Merkel, nezvládli sme to, alebo imigranti ako premárnená šanca Európy
Európa starne a zápasí s nedostatkom pracovných síl. Tie k nám zadarmo prichádzajú vo forme migrantov, ale my namiesto toho, aby sme ich využili, ich deportujeme. Sobotňajší samit ministrov vnútra v Mníchove túto nezmyselnú politiku EÚ len potvrdil. Pani Merkelová, nezvládli sme to. Bohužiaľ, aj vašou vinou.
Hlavným bodom samitu bola podpora politiky vyhosťovania migrantov do tretích krajín. Takže, ak niekto nedostane v EÚ azyl, a nie je možné vrátiť ho do krajiny pôvodu, bude odsunutý do nejakej zaostalej africkej krajiny, ktorej bude Únia platiť, aby sa o ich nelegálnych migrantov postarala.
Utečenci, pokojne i matka s dieťaťom, sa tak z ničoho nič ocitnú v neznámej krajine, kde sú ľudské práva na oveľa nižšej úrovni, kriminalita na oveľa vyššej. Bez prostriedkov sú odkázaní sami na seba. Tento postup Únie je veľmi podobný posielaniu nežiaducich ľudí do sibírskych gulagov Stalinovými poskokmi.
Ak už takto bezočivo porušujeme ľudské práva migrantov, prečo sme s tým nezačali už skôr? Migranti by potom dopadli oveľa lepšie.
Ideálny stav by bol, keby sme boli ako EÚ takí bohatí, aby sme mohli prijať každého, kto k nám príde, a zaručiť mu rovnaké práva, ako máme my. To bola myšlienka nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, dcéry evanjelického kňaza. Jej otec Červený Kasner, ako ho prezývali v NDR, tak veril v idealistické myšlienky socializmu a v nutnosť pomáhať slabším, že sa z nemeckého Hamburgu presťahoval do diktatúry v NDR. Svojou výchovou a vlastným príkladom ovplyvnil aj svoju dcéru, ktorá potom pri imigračnej kríze v roku 2015 zahlásila to svoje legendárne: „Wir schaffen das!“, teda že to zvládneme.
Pomoc slabším bola zásadnou myšlienkou aj v rodine ďalšieho evanjelického farára, Alfréda Kocába. Počas druhej svetovej vojny ukrýval u seba vo Viedni vyše 13 mesiacov poľského väzňa a nemeckého dezertéra. Aj jeho príklad a výchova ovplyvnili jeho syna Michaela, ktorý sa k otázke migrantov veľmi kvalifikovane vyslovil na stránkach časopisu Reflex, takisto ako Merkelová v roku 2015.
Keďže farári Červený Kasner a Alfréd Kocáb sa zhodli len na myšlienke nutnosti pomáhať slabším, ale inak boli politicky i filozoficky úplne inde, Michael Kocáb sa na rozdiel od Merkelovej vyslovil k otázke migrantov na tie časy veľmi pragmaticky. Zdôraznil nutnosť pomáhať im, ale zároveň ako prvý „slniečkár“ a „havloid“ chcel vymedziť aj ich povinnosti. Konkrétne povinnosť prispôsobiť sa „kultúre hostiteľskej krajiny“.
Škoda, že v tom čase bola v pozícii určovať pravidlá imigrácie idealistka Merkelová a nie pragmatickejší Kocáb, ktorý svoju schopnosť dosahovať idealistické ciele pragmatickými prostriedkami dokázal už v roku 1991, keď svinským krokom vyhnal ruských zachvatčikov aj s ich tankami preč z Československa.
Lebo zápas o podporu voličov pre migrantov sme my, slniečkári, prehrali práve kvôli tomu, že sme im okrem práv neurčili aj povinnosti tak, ako „kázal“ ako prvý práve Kocáb. A prehrali sme ho aj preto, lebo sme ich neprinútili prispôsobiť sa kultúre hostiteľskej krajiny.
Ako prvé sme mali absolútne zakázať prístup utečencov – okrem chorých a samoživiteľov s dieťaťom – k akýmkoľvek sociálnym a integračným dávkam. Zároveň sme im mali otvoriť pracovný trh.
Práca nie je a nikdy nesmie byť považovaná za zločin. A je jasné, že ak utečenec nejde ráno na siedmu do práce, ale o dvanástej sa postaví do radu na podporu, tak to domácich naštve. My nemáme povinnosť sa s nimi deliť o naše sociálne fondy, na ktoré naši predkovia roky pracovali. My nie sme takí bohatí, aby sme to mohli urobiť.
